Sarah fascinovane sledovala vír. Nemohla odtrhnúť oči od vody víriacej okolo a okolo. Zapichovala do nej malé vetvičky a listy a sledovala, ako ich vír zachytáva a potom nasáva. Viac ako trochu ju trápilo, že by sa to dalo použiť aj ako metafora jej života. Púštny vietor rozfúkal chumáče pred autom. Alex zabočil, aby sa vyhol búrke, ale otočil volantom príliš silno a auto zišlo z cesty a zošmyklo sa na poľnú krajnicu. Okamžite dupol na brzdy a auto sa zastavilo v oblaku špiny. Keď sa oblak prachu usadil a on opäť videl okolo seba, uvedomil si, že nejako prešiel do úplne novej dimenzie. Poznáte ten mravenčivý pocit, ktorý občas pociťujete na zátylku? Ten pocit som mal práve pri rozhovore s ňou. Vieš, že neverím na šiesty zmysel, ale niečo s ňou nie je v poriadku. Neviem, ako to viem, ale jednoducho to viem. Slová mu už niekoľko týždňov nevychádzali z prstov. Nikdy si nepredstavoval, že sa ocitne v spisovateľskom bloku, ale tu sedel s prázdnou obrazovkou pred sebou. Tá prázdna obrazovka, ktorá ho deň čo deň dráždila, sa začala hrať s jeho mysľou. Nechápal, prečo nedokáže napísať ani jedno slovo, len jedno, ktorým by začal proces a od ktorého by sa odvíjal. A pritom už vedel, že tých osem hodín, ktoré bol dnes pripravený presedieť pred počítačom, sa skončí tým, že obrazovka zostane prázdna. Jesť surovú rybu neznelo ako dobrý nápad. "V Japonsku je to pochúťka," nezdalo sa, že by mu to pridalo na chuti. Surová ryba je surová ryba, či už je to pochúťka, alebo nie. Niekedy to tak jednoducho musí byť. Iste, pravdepodobne existovali aj iné možnosti, ale nedovolil im vstúpiť do mysle. Bolo to hotové a hotovo. Tak to jednoducho muselo byť. Išlo mu o pravdu. Aspoň tak si to nahováral. Veril tomu, ale každý rozumný človek zvonku videl, že klame sám seba. Bolo zrejmé, že v skutočnosti mu ide len o vlastnú pravdu, o ktorej už rozhodol, a o túto pravdu mu ide preto, lebo fakty sa nezhodovali s pravdou, ktorú chcel. A tak naďalej všetkým tvrdil, že mu ide o pravdu, nevšímajúc si skutočnú pravdu, ktorá sedela priamo pred ním. Rieka sa pomaly kľukatila otvoreným priestorom. Mala skryté tajomstvá, ktoré nechcela odhaliť. Mala dobre naplánovanú stratégiu, aby vyzerala pokojne, príťažlivo a príťažlivo. Takto rieka lákala svoje nevedomé obete k svojmu brehu. Tráviť čas v národných parkoch môže byť vzrušujúce dobrodružstvo, ale toto nebol ten typ vzrušenia, ktorý dúfala zažiť. Keď uvažovala nad situáciou, v ktorej sa ocitla, vedela, že sa dostala do trochu väčšieho problému, než si želala. Nestávalo sa často, že by sa ocitla na strome a pozerala sa na svorku vlkov, ktorá si z nej chcela urobiť ďalšie jedlo.
Most preklenujúci stometrovú roklinu stál pred ním ako posledná prekážka, ktorá mu bránila dosiahnuť cieľ. Ľudia ho síce nazývali "mostom", v skutočnosti však nešlo o nič viac než o rozštiepené drevené dosky, ktoré držali pohromade hnijúce laná. Bolo otázne, či by udržal váhu dieťaťa, nieto ešte váhu dospelého muža. Problém bol v tom, že cez roklinu nevedela viesť žiadna iná cesta, a to mu nahrávalo pri výpočtoch, či sa oplatí riskovať a pokúsiť sa ju prejsť. Som tak zmätený z tvojho smiešneho rozplývania sa, že musím trvať na nejakom vysvetlení tvojho správania voči mne. Jednoducho to nedáva zmysel. V žiadnom prípade si nezaslúžim zaobchádzanie, aké si mi poskytol bez vysvetlenia alebo ospravedlnenia za to, ako si sa zachoval mimo. Na koženom saku boli vidieť jazvy po tom, ako bol roky jeho obľúbencom. Nosil tie jazvy s hrdosťou a cítil, že skôr umocňujú jeho prítomnosť, než aby ju znižovali. Jazvy mu dodávali charakter a nepremohli ho do takej miery, aby sa stal potkaným. Bunda bola v najlepších rokoch a ona to vedela. "Začnite dnes!" To bolo všetko, čo sa na lístku písalo. Nebolo na ňom uvedené, odkiaľ pochádza ani kto ho mohol napísať. Bol určený niekomu inému? Meghan sa rozhliadla po miestnosti, ale nikto jej pohľad neopätoval. Na krátky okamih si pomyslela, že by to mohol byť odkaz pre ňu, aby išla za svojimi snami, ale nakoniec sa rozhodla, že bude jednoduchšie ignorovať ho, keď ho pokrčila a zahodila. Nikdy nemala rada čistenie umývadla. Bolo mimo jej chápania, ako sa tak rýchlo zašpinilo. Zdalo sa jej, že ho musí čistiť každý druhý deň. Aj keď si dávala mimoriadny pozor na čistotu a poriadok, aj tak to o pár dní vyzeralo ako neporiadok. Nevedela, že v nej žije drobný tvor, ktorý nemá rád poriadok. Debbie vedela, že sa správa sebecky a nerozumne. Chápala, prečo sa na ňu a jej správanie ostatní v miestnosti hnevajú a sú z nej frustrovaní. V jej očiach však nezáležalo na tom, ako sa cítia, pretože jej to bolo jednoducho jedno. Uviazla. Áno, bola teraz prvým človekom, ktorý kedy pristál na Venuši, ale to bolo nepodstatné. Jej meno by si v škole prečítali milióny ľudí ako prvého, kto tu pristál, ale túto celebritu by v skutočnosti nikdy nevidela. Pozrela sa na ovládací panel a vedela, že neexistuje nič, čo by ho mohlo dať opäť do poriadku. Bola prvá a nebolo jasné, či to bude aj jej posledná. Na oblohe sa čosi objavilo. Čo presne tam hore bolo, nebolo hneď jasné. Ale na oblohe určite niečo bolo a bolo to čoraz väčšie a väčšie. Zajtra si najme profesionálnu pomoc. Už to nezvládnem. Prepadla cez stolík a teraz má v katétri krv. Je to oveľa viac, ako som sa kedy upísala. Nič nenasvedčovalo tomu, že by Nancy chcela zmeniť svet. Vyzerala ako priemerné dievča, ktoré chodí na priemernú strednú školu. Práve to, že všetko na nej vyzeralo priemerne, sa nakoniec stane jej superschopnosťou. Zostávalo už len dvadsať sekúnd a Richard počul, ako každá z nich odtikáva. Zostávalo pätnásť sekúnd a panika sa začala naplno prejavovať. Desať sekúnd a nebol si istý, či má dosť času. Päť sekúnd, štyri, tri, dve, jedna... Rozmýšľal, či by mal priateľom prezradiť pravdu. Bol by to riskantný krok. Áno, pravda by všetko uľahčila, ak by všetci zostali na rovnakej vlne, ale pravda by mohla skupinu rozdeliť a všetko by zostalo v ešte väčšom chaose, ako keď nepovedal pravdu. Bolo načase rozhodnúť sa, ktorou cestou sa vydať.
Prechádzala takými rýchlymi zákrutami, že medvedík musel toľkokrát meniť držanie, až sa v tme pomýlil a za nič na svete nevedel určiť, či ovcu drží hore nohami, alebo hore nohami. O chvíľu neskôr to však zaňho rozhodlo samotné zviera, ktoré mu náhlym otočením vrazilo rohy do najnižších rebier tak silno, až z neho vyšlo chrčanie plné hnevu a znechutenia. Pozrela na svojho študenta a premýšľala, či sa jej vôbec podarí dostať sa cez neho. "Musíš sa naučiť myslieť sám za seba," chcela mu povedať. "Tvoji priatelia ťa brzdia a zrážajú na dno." Ale neurobila to, pretože vedela, že jeho priatelia sú všetko, čo má, a aj keby to znamenalo život v utrpení, nikdy by sa ich nevzdal. Rhonda bola hrdá na to, že sa vždy vydáva menej schodnou cestou. Rozhodla sa tak už v mladosti a pokračovala v tom počas celého života. Bola na to hrdá a každému, kto by ju počúval, by vysvetlila, že sa o to vždy veľmi usilovala. Nikdy o tomto rozhodnutí nepochybovala, až kým sa jej päťročná neter nepýtala: "Tak preto bol tvoj život taký ťažký?" A Rhonda pre ňu nemala odpoveď. V tom strome niečo bolo. Zo zeme sa to dalo ťažko rozoznať, ale Rachael videla pohyb. Prižmúrila oči a zahľadela sa smerom k pohybu v snahe rozlúštiť, čo presne zbadala. Čím viac sa však zahľadela, tým viac si myslela, že to môže byť výplod jej fantázie. Zdalo sa, že sa nič nehýbe, až do chvíle, keď začala spúšťať oči zo stromu. Vtedy kútikom oka opäť zbadala pohyb a znova začala proces nazerania. Zdvihol ohorený koniec konára a urobil značku na kameň. Deň 52, ak boli značky na kameni presné. Nemohol si byť istý. Deň a noci sa začali prelínať a vytvárali zmätok, ale vedel, že je to dlhý čas. Príliš dlhý. Mala strašný zvyk porovnávať svoj život s inými. Uvedomovala si, že ich životné skúsenosti sú úplne iné ako jej vlastné a že vidí len to, čo chcú, aby videla, ale na tom nezáležalo. Stále sa porovnávala a túžila po tom, čo si myslela, že oni majú, a ona nie. Vlna sa k nim rútila rýchlosťou a násilím, ktoré nečakali. Obaja sa otočili, aby utiekli, ale vtedy už bolo neskoro. Vlna im narazila do nôh a oboch zmietla z nôh. Teraz sa ocitli v práčke slanej vody, zmietali sa a nevedeli, čo je hore a čo dole. Obaja boli vystrašení, nevedeli, ako sa to skončí, ale bol to zatiaľ zďaleka najlepší čas výletu.
Prechádzala takými rýchlymi zákrutami, že medvedík musel toľkokrát meniť držanie, až sa v tme pomýlil a za nič na svete nevedel určiť, či ovcu drží hore nohami, alebo hore nohami. O chvíľu neskôr to však zaňho rozhodlo samotné zviera, ktoré mu náhlym otočením vrazilo rohy do najnižších rebier tak silno, až z neho vyšlo chrčanie plné hnevu a znechutenia. Pozrela na svojho študenta a premýšľala, či sa jej vôbec podarí dostať sa cez neho. "Musíš sa naučiť myslieť sám za seba," chcela mu povedať. "Tvoji priatelia ťa brzdia a zrážajú na dno." Ale neurobila to, pretože vedela, že jeho priatelia sú všetko, čo má, a aj keby to znamenalo život v utrpení, nikdy by sa ich nevzdal. Rhonda bola hrdá na to, že sa vždy vydáva menej schodnou cestou. Rozhodla sa tak už v mladosti a pokračovala v tom počas celého života. Bola na to hrdá a každému, kto by ju počúval, by vysvetlila, že sa o to vždy veľmi usilovala. Nikdy o tomto rozhodnutí nepochybovala, až kým sa jej päťročná neter nepýtala: "Tak preto bol tvoj život taký ťažký?" A Rhonda pre ňu nemala odpoveď. V tom strome niečo bolo. Zo zeme sa to dalo ťažko rozoznať, ale Rachael videla pohyb. Prižmúrila oči a zahľadela sa smerom k pohybu v snahe rozlúštiť, čo presne zbadala. Čím viac sa však zahľadela, tým viac si myslela, že to môže byť výplod jej fantázie. Zdalo sa, že sa nič nehýbe, až do chvíle, keď začala spúšťať oči zo stromu. Vtedy kútikom oka opäť zbadala pohyb a znova začala proces nazerania. Zdvihol ohorený koniec konára a urobil značku na kameň. Deň 52, ak boli značky na kameni presné. Nemohol si byť istý. Deň a noci sa začali prelínať a vytvárali zmätok, ale vedel, že je to dlhý čas. Príliš dlhý. Mala strašný zvyk porovnávať svoj život s inými. Uvedomovala si, že ich životné skúsenosti sú úplne iné ako jej vlastné a že vidí len to, čo chcú, aby videla, ale na tom nezáležalo. Stále sa porovnávala a túžila po tom, čo si myslela, že oni majú, a ona nie. Vlna sa k nim rútila rýchlosťou a násilím, ktoré nečakali. Obaja sa otočili, aby utiekli, ale vtedy už bolo neskoro. Vlna im narazila do nôh a oboch zmietla z nôh. Teraz sa ocitli v práčke slanej vody, zmietali sa a nevedeli, čo je hore a čo dole. Obaja boli vystrašení, nevedeli, ako sa to skončí, ale bol to zatiaľ zďaleka najlepší čas výletu.
Klavír stál ticho v rohu miestnosti. Nikto si nepamätal, kedy sa na ňom naposledy hralo. Dievčatko k nemu pristúpilo a udrelo do niekoľkých klávesov. Zvuk klavíra sa po prvý raz po rokoch rozozvučal po celom dome. V izbe na poschodí, pripútaná k posteli, mala majiteľka domu slzy v očiach. Čo ste si dnes všimli? Všimol som si, že ak prstom obkreslíte oči, nos a ústa na tvári, vytvoríte "I", čo dáva zmysel, ale nikdy predtým som si to nevšimol. Čo ste si dnes všimli vy? Nechápala, ako funguje zmena. Keď sa pozrela na dnešok v porovnaní so včerajškom, nevidela nič, čo by bolo iné. Keď sa však pozrela na dnešok v porovnaní s minulým rokom, nedokázala si všimnúť, že by niečo bolo niekedy rovnaké. Snažila sa ho neodsudzovať. Jeho potrhané oblečenie a neupravené vlasy ho robili bezdomovcom. Bol naozaj ďalším Einsteinom, ako jej hovorili? V prípade, že to bola pravda, naďalej sa ho snažila neodsudzovať. Naozaj nezáleží na tom, čo si myslí, pretože to nie je jej problém, ktorý by mala riešiť. O tom sa stále snažil presvedčiť sám seba. Snažila sa vložiť svoj názor tam, kde nebol žiadaný ani vítaný. On už mal plán, a hoci ten plán nekorešpondoval s tým, čo chcela, aby urobil, alebo čo by mal urobiť, nebolo to jej rozhodnutie. Otázkou teraz bolo, či sa bude držať svojho presvedčenia a zrealizuje svoj plán s vedomím, že ona ho neschváli. Kráčal po schodoch dolu a do suterénu. Vo vzduchu sa vznášal vlhký, zatuchnutý zápach nepoužívania. Jediné malé okienko prepúšťalo dovnútra záblesk svetla, ale tieň v suteréne sa tým len prehĺbil. Zhlboka sa nadýchol a rozhliadol sa po neporiadku, ktorý sa hromadil viac ako 25 rokov. Bol si istý, že toto je miesto, kde by chcel žiť. Mala to byť vysnívaná dovolenka. Plánovali ju vyše roka dopredu, aby bola po všetkých stránkach dokonalá. Bolo to to, na čo sa tešili cez všetok ten nepokoj a negatíva okolo nich. Bolo to svetlo na konci ich oboch tunelov. Teraz, keď do vysnívanej dovolenky zostával už len týždeň, vírus zastavil všetku leteckú dopravu. Žalúzie boli zatiahnuté a udržiavali v izbe tmu. Peter vedel, že by ich mal otvoriť a vpustiť slnečné svetlo, aby mohol začať deň, ale nemal na to energiu ani vôľu. Predchádzajúci deň sa mu nič nepodarilo podľa predstáv a už sa mu nechcelo vynakladať energiu na to, aby začal nový deň. Hľadel na tienidlá a premýšľal, či existuje spôsob, ako na zvyšok dňa zmiznúť z reality sveta. Potom prišla noc prvej padajúcej hviezdy. Videl ju skoro ráno, ako sa rúti nad Winchesterom smerom na východ, líniu plameňov vysoko v atmosfére. Museli ju vidieť stovky ľudí, ktorí ju považovali za obyčajnú padajúcu hviezdu. Zdalo sa, že dopadla na zem asi sto míľ východne od neho. Ako sa mohla tak veľmi mýliť? Všetky jej inštinkty a intuícia ju prvýkrát v živote úplne zlyhali. Až do tejto chvíle sa pri rozhodovaní tak veľmi spoliehala na oboje a cítila, že v jej sebadôvere nastala seizmická zmena. Ak sa mohla tak úplne mýliť v niečom takom jednoduchom, ako by sa mohla rozhodovať o skutočne dôležitých veciach, ktoré sa odohrávajú v jej živote? Nebola si istá, čo by mala robiť ďalej. Rodičia sa ho naďalej vypytovali. Nevedel, čo im má povedať, keďže odmietali uveriť pravde. Znova a znova im to vysvetľoval a oni jeho vysvetlenie odmietali ako výplod jeho fantázie. Nebolo možné, aby mu starý otec, ktorý bol už päť rokov mŕtvy, povedal, kde bol poklad ukrytý. Samozrejme, nepomohlo ani to, že dedko na vedľajšom kresle reval od smiechu, keď sa mu snažil ešte raz vysvetliť, ako ho našiel.
Betty sa rozhodla napísať poviedku a bola si istá, že bude úžasná. V hlave ju už mala napísanú a vždy, keď na ňu pomyslela, usmievala sa od ucha k uchu, lebo vedela, aká bude úžasná. Vedela si predstaviť, ako jej budú chodiť pochvaly a ako ju budú chváliť za to, že vytvorila také úžasné dielo. Preto bola nesmierne frustrovaná, keď si skutočne sadla k písaniu poviedky a príbeh, ktorý bol taký krásny v jej hlave, odmietal vyjsť takto na papier. Lori žila svoj život cez objektív fotoaparátu. Nikdy si to neuvedomila, až do tejto chvíle, keď si prechádzala tisíce obrázkov v počítači. Dokázala si zapamätať presný okamih, kedy bola každá fotografia urobená. Vedela si spomenúť, kde bola, na čo myslela, keď sa snažila získať záber, na vône okolia, a dokonca aj na emócie, ktoré pri fotení cítila, no mala problém spomenúť si, čo mala na raňajky.
80 dní po celom svete nájdeme hrniec zlata, ktorý sa nachádza tam, kde sa končí dúha. Čas - budeme bojovať proti času a poletíme na bielych krídlach vetra. 80 dní okolo sveta, nie, nepovieme ani slovo, kým sa loď naozaj vráti. Okolo, okolo, okolo celého sveta. Dookola, okolo celého sveta. Okolo, okolo celého sveta. Okolo, okolo celého sveta. Mutley, ty chrapľavý pes s klopenými ušami. Keď treba odvahu, nikdy nie si nablízku. Tie medaily, ktoré nosíš na svojej moľami prežratej hrudi, by mali byť za chvastúnstvo, v ktorom si najlepší. Takže zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba, zastav toho holuba. Howwww! Chyťte ho, pichnite ho, vystrčte ho, chyťte ho, zastavte toho holuba hneď. Barnaby Medveď sa volám, nikdy ma nevolajte Jack alebo James, ja si zaspievam, ako sa preslávim, Barnaby Medveď sa volám. Vtáky ma naučili spievať, keď ma vzali k svojmu kráľovi, najprv som musel letieť, na oblohe tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko, tak - ak chceš takto spievať, premýšľaj, čo by si chcel povedať, pridaj melódiu a uvidíš, aké to môže byť ľahké. Treacle puding, fish and chips, šumivé nápoje a sladké drievko, kvety, rieky, piesok a more, snehové vločky a hviezdy sú zadarmo. Hej tam, kam ideš, presne neviem, kto hovorí, že musíš nazývať domovom len jedno miesto. Ide všade, B. J. McKay a jeho najlepší priateľ Medveď. On sa len stále hýbe, dámy sa stále zlepšujú, každý deň je lepší ako ten predchádzajúci. Nové sny a lepšie scény, a čo je najlepšie, neplatím daň z nehnuteľnosti. Valím sa do Dallasu, ktorý mi zabezpečuje palác, odchádzam do New Orleansu alebo kto vie kam. Miesta nové a dámy tiež, som B. J. McKay a toto je môj najlepší priateľ Bear. Knight Rider, tienistý útek do nebezpečného sveta človeka, ktorý neexistuje. Michael Knight, mladý samotár na krížovej výprave za nevinných, bezmocných vo svete zločincov, ktorí sa pohybujú nad zákonom.